SEBAVEDOMIE – AKO HO ZÍSKAŤ?

In Motivácia, Rastiem a mením sa
Scroll this

SEBAVEDOMIE alebo SEBAÚCTA

Čo je to sebavedomie? Toľko diskutovaná téma v dnešnej dobe a tak málo ľudí ju chápe naozaj správne. Tak čo to teda je to sebavedomie??? Je to presne to isté, ako seba úcta, seba rešpekt, seba prijatie. Je to vedomie toho, čo v živote chcem, teda ako chcem žiť, kam sa chcem dostať, kým chcem byť.

Nie je to vysoké EGO, skôr naopak. Vysoké ego je nízka úroveň sebavedomia. Nie je to byť namyslený a hrdý, nie je to byť odmeraný k druhým a nerešpektovať ich takých, akí sú. A nie je to už vôbec byť nadradený niekomu alebo niečomu, keď myslím na každú živú bytosť, teda aj zvieratá.

Podľa mňa je to postoj k sebe, postoj ako sa mám alebo nemám rada, postoj ako si viem obhájiť svoje slová a činy, postoj ako si dokážem ísť za svojimi snami bez ohľadu na to, čo hovoria iní.

Sebavedomie je schopnosť dávať si toľko lásky a uznania, koľko si zaslúžime. Je to schopnosť, ktorú keď máme, pomôže nám tú lásku šíriť ďalej, medzi ostatných ľudí, do svojho okolia, do svojej rodiny, do vzťahu, medzi priateľov ale aj cudzých ľudí. Mať sebavedomie, teda byť si SEBA VEDOMÝ je dar, ktorý ak nemáme, dá sa naučiť a vypestovať.

Nebudeme si klamať, mnohí z nás ho nemali a nemajú. Nedostali sme ho do vienka, nedostali sme ho od rodičov výchovou, pretože sami nevedeli, ako na to. Skôr naopak. Rodičia síce robili, čo mohli a čo na tú dobu vedeli, ale mnohým nám od útleho detstva odovzdávali cez „dobre mienené rady“ rany do duše. Rany, ktoré sa uhniezdili v nás na dlhý predlhý čas a komplikovali alebo komplikujú nám našu životnú cestu. Až pokým sa nezobudíme…

Tiež som to tak mala a možno aj niekde v hĺbke svojej duše ešte niečo mám. Rany, ktoré sa liečia dlho a ťažko, ale keď sa vyliečia, človek získa novú silu a chuť do života. Je dôležité si uvedomiť jeden fakt. Rodičia za to naozaj nemôžu, pretože dostali od svojich rodičov to isté. Robili len to, čo mali odžité na sebe a čo si mysleli, že je správne.

Dnes je našťastie iná doba, ľudstvo sa zobúdza, otvára sa mu postupne vedomie do úžasných rozmerov a kto chce s tými ranami na duši niečo urobiť, môže.  Nie je to ľahké. Keby bolo, mali by sme planétu plnú sebavedomých šťastných ľudí, ale nemáme. K tomu sa človek musí dopracovať svojou zásluhou. Pracovať na svojom seba rozvoji a na svojom neustálom raste. Tak sa dá dopracovať k seba poznaniu a SEBA VEDOMIU.

A ako na to?

Tam niekde vnútri v srdci cítime, že náš život nie je to, čo si predstavujeme. Že to jednoducho nie je ono. Cítime nespokojnosť, vnútorné napätie, taký ten neustály nepokoj. Poznáme to myslím takmer všetci, ja nie som výnimkou.

Prvotné je priznať si, že mám nejaký problém. Už to je veľký krok vpred. Priznať si to. A následne ho chcieť aktívne riešiť a vyriešiť. Neodkladať na potom, ale čím skôr nájsť to boľavé miesto v nás. Pomocou napr. meditácie, regresnej hypnózy, alebo inej techniky, hľadať v sebe hlboko v duši zdroj toho problému. On tam niekde je, ukrýva sa veľa rokov, drieme, totiž…my ľudia máme takú vlastnosť. Čoho sa bojíme, to zatlačime do kúta, zametieme pod koberec a tvárime sa, že to nie je.

OMYL! Ono to je, aj keď to vedome nevnímame. A riadi nám to celý náš život, riadi nám to vzťahy, lásku, pracovný život. Riadi nám to naše rozhodnutia, naše činy, úspechy aj neúspechy. Nájsť tú ranu v duši a vyliečiť ju, je ako vydláždená cesta k seba prijatiu a následne sebavedomiu. Ak tú ranu nájdeme, mega dôležité je odpustenie.

Tomu, kto do nás zasial to boľavé semienko, ale aj sebe. V prvom rade sebe. Za to, že sme tak dlho akceptovali tú ranu v sebe ako niečo prirodzené a normálne. Za to, že zo strachu pred tým, vytiahnúť tú bolesť na svetlo a znova ju prežiť, sme to neriešili, ale obviňovali sme sa z nevydareného života. Zo svojej nechopnosti.

Nie je to tak. Našťastie. Každý jeden z nás dokáže ohromné veci, len treba chcieť. Nečakať, že nám niekto pomôže. Treba zobrať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk a konať. Zdvihnúť zadok, ako krásne hovorí moja úžasná Miriam a niečo urobiť. Keď už vieme, čo máme riešiť a liečiť, ide to rýchlo. Plačom, afirmáciami, ho oponkom, to je jedno. Len to dostať zo seba von. Hovorí sa, že plač je najčistejšia a najsilnejšia forma očisty a priznám sa bez mučenia, toľko sĺz, čo som vypustila posledný rok, som nedala za celý svoj 47 ročný život.

Bolelo to? Áno bolelo. Veľmi, aj na duši aj na tele. Ale nikdy nie je neskoro začať nanovo. Nikdy. A ja teraz viem, som si na 100% istá, že ma čaká ďalších 47 rokov krásneho života v láske, v plnej sile, s dobrou energiou, v plnom zdraví a vitalite. Lebo už viem ako na to 🙂

Ak už teda vieme, že si sebavedomie môžeme vypestovať, naučiť sa milovať seba samú alebo seba samého bez podmienok, tak isto druhých ľudí a celú tuto krásnu planétu, bude sa nám tu žiť ako v raji. A to doslova. S láskou sa to totiž inak ani nedá. 💞

Tak čo, ako sa milujete? A milujete sa vôbec? Dokážete odpúšťať sebe, ale aj iným? 💞💞 To je podľa mňa SEBA VEDOMIE. 🙂

Ak niekomu z vás pomohol tento článok, veľmi sa teším a ďakujem. Ďakujem, že ste mu venovali svoj čas, svoju energiu a už teraz viem, že aj ja som prispela k vášmu lepšiemu seba vedomiu. Zasiala som semienko. Semienko lásky a pochopenia. Nenechajte ho zahynúť, polievajte ho a ono sa vám odvďačí…

2 Comments

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.